doky

Možno žiadne zo starobylých plemien nie je opradené aureolou toľkých bájok, legiend a mýtov ako Stredoázijský pastiersky pes (SAO). Veľká časť týchto mýtov je však spojená s konkurenčným bojom rôznych chovateľských centier. Tiež je potrebné vedieť, že v bývalom Sovietskom Zväze boli úplne odlišné podmienky pre chov psov aj jeho organisace než vo zvyšku sveta.

Nie je nezaujímavé urobiť malú exkurziu do nedávnej minulosti plemena a popísať súčasný stav. Je tiež nutné si uvedomiť, že početný stav SAO v Rusku a krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je mimoriadne vysoký, mnohonásobne prevyšuje všetky ostatné plemená a počet sa stále zvyšuje. (V roku 2000 zapísané v plemennej knihe služobných plemien v Moskve 2.000 nemeckých ovčiakov, ale 6.000 Středoasiatů !!! A to nepoznáme presné čísla v ostatných republikách býv. ZSSR. Pozn. Prekl.).

Analýza súčasného stavu vychádza predovšetkým z výsledkov veľkých výstav. (Moskovská výstava – apríl 2002 účasť 500 středoasiatů !!! pozn. Prekl.),Ale vzhľadom na osobitosti pracovného použitie SAO nie všetci jedinci s nablískanými medailami za exteriér aj so svojimi majiteľmi pracujú.Nárast popularity bol závratný a je možné ho porovnať len s popularitou saňových psov zo sedemdesiatych rokov v USA a Západnej Európe.

SAO bol opísaný a standardisován v tridsiatych rokoch 20. stor. vynikajúcim sovietskym Kynológom AP Mazověrom. Z jeho podnetu bola uskutočnená prvá expedícia do Strednej Ázie a na Kaukaz, ktorej výsledkom bolo prvé podrobné popísanie psov miestnych plemien. Z nich sa SAO ukázal nielen ako vynikajúci strážca, ale aj ako sliedič. Rad jedincov bola dovezená do centra, kde sa dostala do štátnych chovateľských zariadení.

Na jednej z vtedajších súťaží sa dva psy SAO stali šampiónmi vo vyhľadávacej službe.

Podobný výsledok sa nezíska len tak pre nič za nič. Ide o vrodené vlastnosti. A to je pevný, vyrovnaný nervový systém a kolosálny chuť dosiahnuť cieľ. Však vzhľadom k objektívnym príčinám sa vtedy SAO nemohlo stať masovo rozšíreným plemenom v milícii a v armáde ZSSR. V priebehu ďalších dlhých desaťročí sa SAO pohyboval medzi riedko sa vyskytujúcimi národnými plemenami a bol držaný a chovaný v obmedzenom množstve v štátnych chovateľských zariadeniach pre strážnu službu. Určitý, neveľký stav bol držaný u chovateľov, znalcov a milovníkov sústredených v organizácii zastrešujúcej služobnú kynológiu – DOSAAF (obdoba nášho Zväzarmu pozn. Prekl.). K chovu používali ako psy vlastného chovu, tak psy dovezené zo strednej Ázie. Celkový stav bol však veľmi rozmanitý a nejednotný. V priebehu doby sa isolovalo niekoľko skupín populácie SAO a národmi v regiónoch správali svoje, tak povediac miestnej typy. Bolo to dané tým, že migrácia obyvateľstva bola obtiažna, niekedy takmer nemožná, vzhľadom k vtedajším politicko-administratívnym pomerom. Kríženie s dávno isolovanými populáciami viedlo k hybridnej disgenesi. Potomkovia Exteriérová správnych rodičov boli potom hrubí, s nedostatočne vyvinutou kostrou či rozdielne veľkosti. Situácia sa zhoršovala tým, že v snahe zachrániť plemeno sa často robili chovateľskej ústupky. Podľa súčasného “Kódexu o chove psov služobných plemien” bolo rozhodnuté používať v chove psov “podľa dopytu o pôvode”, čo bolo v tomto stupni chove ospravedlniteľné, ale neboli prehliadané posledné moláre a boli používané psy s výstavným ocenením “veľmi dobrý” a suky ” dobrý “. Tým sa do plemenného základu dostali psi majúci nedostatky aj vylučujúce vady. V mnohých prípadoch sa ustálila oligodencie základných zubov, čo je pre pracovné plemená úplne nežiaduce. Rozumie sa, že nie všetci chovatelia používali takto plytká pravidlá chovu. V rade miest sa podarilo konsolidovať chov a vyšľachtiť typy, ktoré však v niektorých parametroch prehrávali s pôvodnými.

Prelomom sa však stala l. Všesvazová výstava psov národných plemien. Na výstave bolo predvedené zaujímavé množstvo SAO ako vyšľachteného, tak pôvodných typov. Pretože výstavu videlo ohromné množstvo návštevníkov, záujem o plemeno zákonite vzrástol. Počty psov v kluboch začali pomaly, ale nezadržateľne stúpať. Súčasne stúpol aj počet nadšencov, ktorí na svoje riziko organisovali expedície do Strednej Ázie. Títo ľudia s ohromnými ťažkosťami a nadľudskú trpezlivosťou a úsilím priamo dobýjali z úradov “Emisné kvóty” k návšteve uzavretých pohraničných zón. Vyhľadávali znalca plemena medzi rodákmi stredoázijských republík, po špetkách zbierali informácie o pôvodnom plemene, fotografovali zaujímavé typy. V tom čase išli do ohromných finančných strát, kupovali psy aj šteňatá a vozili ich do centra. Bohužiaľ však nadšenie nestačilo nahradiť nedostatočné veterinárne zabezpečenia. Títo importovaní psi neboli imúnne voči chorobám stredného klimatického pásu. Navyše boli napadnutí nepreberným množstvom endo aj ektoparasitů, nevedeli sa aklimatisovat a hynuli. Okrem toho zvýšený import priniesol genetickú rôznosť do chovov, čo viedlo k hybridnej disgenesi so všetkými s tým spojenými negatívnymi dopadmi. Ale o to viac sa nadšenci nevzdávali. Na prvýkrát sa vynikajúcim chovateľským odborníkom nepodarilo spojiť so súčasným stavom, ale na druhýkrát či tretíkrát už svojho dosahovali. Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov v ZSSR existovala veľká chovateľská centra v Moskve, Minsku, Novosibirsku, Barnaul, Iskitinu, Sverdlovsku, Čeľabinsku, Magnitogorsku, Vyborgu, Leningrade. Ďalej Rostov, Saratov, Kazaň, Balakovo, Lugansk, Šachty, Vilnius. Z nich sa začali odvodzovať mladé chovateľské kluby.

V strednej Ázii sa v tej dobe chovatelia zaoberali iba plemenami západnej proveniencie a SAO zostával pastierom, prípadne ľuďom, ktorí sa zaoberali psími zápasy. V tamojších kluboch bol SAO úplnou výnimkou, ako napríklad neapolský mastin. Síce sa našli výnimky v kluboch Taškente a Ašchabade, ale vlastné chovateľská práca tam bola ešte len v začiatkoch.

S rozpadom Sovietskeho zväzu sa zmenili ekonomické vzťahy a osud SAO sa prudko zmenil. A to veľmi nerovnomerne v jednotlivých republikách. Tam, kde sa objavila a prudko vzrastala trieda finančne situovaných ľudí vlastniacich majetok, prímestskej domy, podniky a pod., Sa SAO stal úplne nepostrádateľným. Jemu je jedno, čo chráni. Či už to je jurta chudobného pastiera, karavána, stádo oviec alebo palác vládneho činiteľa.

Dospelý pes je mimo svoje územie úplne ľahostajný k cudzím, pokiaľ nie je napadnutý sám, majiteľ alebo vec, ktorú považuje za svoju. Dokonca, a to je prekvapujúce, aj cudzieho človeka nechá na pokoji, ak sa mu nezdá, že príliš narušil hranice jeho teritória. A ľahko sa prispôsobí zmenám podmienok.

Pozrieme sa, ako vyzerá súčasná situácia v jednotlivých oblastiach bývalého impéria.

V strednej Ázii sa v tej dobe chovatelia zaoberali iba plemenami západnej proveniencie a SAO zostával pastierom, prípadne ľuďom, ktorí sa zaoberali psími zápasy. V tamojších kluboch bol SAO úplnou výnimkou, ako napríklad neapolský mastin. Síce sa našli výnimky v kluboch Taškente a Ašchabade, ale vlastné chovateľská práca tam bola ešte len v začiatkoch.

S rozpadom Sovietskeho zväzu sa zmenili ekonomické vzťahy a osud SAO sa prudko zmenil. A to veľmi nerovnomerne v jednotlivých republikách. Tam, kde sa objavila a prudko vzrastala trieda finančne situovaných ľudí vlastniacich majetok, prímestskej domy, podniky a pod., Sa SAO stal úplne nepostrádateľným. Jemu je jedno, čo chráni. Či už to je jurta chudobného pastiera, karavána, stádo oviec alebo palác vládneho činiteľa.

Dospelý pes je mimo svoje územie úplne ľahostajný k cudzím, pokiaľ nie je napadnutý sám, majiteľ alebo vec, ktorú považuje za svoju. Dokonca, a to je prekvapujúce, aj cudzieho človeka nechá na pokoji, ak sa mu nezdá, že príliš narušil hranice jeho teritória. A ľahko sa prispôsobí zmenám podmienok.

Pozrieme sa, ako vyzerá súčasná situácia v jednotlivých oblastiach bývalého impéria.

Turkmenie – tu sa uchránilo pár nezávislých miest so psami vysokých kvalít. Ovšem !!! Turkmenští chovatelia vypustili jednu, pre plemeno SAO priamo vražednú legendu. Reč bude o takzvanom Alabajovi.

V honbe za odbytom, keď radoví turkmenští chovatelia už neboli schopní konkurovať ruským a bieloruským odchovom čo do množstva, pustili do sveta legendu. Tá oznamuje, že jedine Turkmenie je centrom chovu SAO, že jedine tam a len tam je tá najlepšia krv, exteriérové, pracovne aj bojovo najlepšia kvalita psov. Samozrejme, že tak “mimoriadny pes” musí mať tiež “mimoriadne označenie”, špeciálne meno, aby kupujúci mohol oddeliť od ostatných, čo sa nehodí pre takúto “špecialitu”. Tak sa zrodilo slovo, a to slovo bol alabaj. Znie tak exoticky zaujímavo !!!!! Ale je pravda, že turkmenští chovatelia, skutoční špecialisti, ktorí sa zaoberajú týmto plemenom v mnohých generáciách tvrdia úplne jednoznačne (a jazykoví špecialisti, orientalis to potvrdzujú), že slovo alabaj v ich jazyku vôbec neexistuje !!!!! turkménsku pes sa nazýva ” it “, pre pastierskeho psa je zodpovedajúcim spôsobom odvodený” Copan it “, rozdielna ich volať majú samci” képek “a suka” gomurdža “.
To je všetko, žiadny alabaj! …

Je však možné, že slovo alabaj je prenesené z “pidžin ruštiny”. Ešte v päťdesiatych rokoch ruskej obyvateľstvo oblasti nazývalo pastierske psy “alabajkami”, teda nečistokrevnými, aby ich odlíšilo od relatívne čistokrvných mestských pudlík.

Slovo však prežilo a dôverčiví záujemcovia-kupujúci sú dodnes hotoví zaplatiť pekne zaokrúhlenú sumu v dolároch a sú hotoví uveriť šikovnému predávajúcemu

Ovšem mnohé profi chovy pracujú na skvalitnenie SAO sa zreteľnými výsledky, nielen s daným genetickým materiálom, ale tiež je pravda, že nezanedbateľné množstvo chovateľského materiálu bolo do Turkmenie vyvezený z Ruska. Veľké množstvo je držané a chované k zápasu.

Tadžikistan – sa v poslednej dobe úspešne zapojil do celkovej práce s plemenom. Psi tam ovšem dodnes pracujú v nevýslovne tvrdých podmienkach pri ochrane stád proti vlkom. Treba však pripomenúť, že donedávna sa nachádzali v úplnej genetickej izoláciu.

Uzbekistan – je jednou z najstabilnejších krajín bývalej Strednej Ázie. Vlastné veľké množstvo výborných psov, použitie rovnaké, ako v Turkmenii. Ale mnohí vysokohodnocení plemenníky boli dovezení z Iránu, Turkmenie a Tadžikistane.

Kirgistán – v sovietskych časoch nepatril k republikám, odkiaľ vyvážali SAO, ani je tam príliš starostlivo necvičili. Ale o zvýšenom záujme hovorí počty dovozov.

RUSKO – dnes sa stalo najmohutnejším udržiavateľom počtov středoasiata aj autorom štandardu plemena. Množstvo a jeho ohromný nárast úplne predčil očakávania. V priebehu 10 rokov sa z málopočetného národného plemena stalo najpočetnejšie služobné plemeno. Toto najpopulárnejšie plemeno nielen drží palmu prvenstvo medzi veľkými služobnými plemenami, ale aj medzi spoločenskými plemenami je hneď druhé za americkým stafordom.

Tak prudký nárast počtu je však nemysliteľný bez vysoko profesionálne kynologické práce. Chovom SAO sa dnes zaoberá množstvo súkromných chovateľských staníc, ktoré si však na nedostatok práce nemôžu sťažovať. Na veľkých výstavách potom súťažia o najlepšie umiestnenie najväčšiu chovateľskej stanice alebo ich odchovy.

Malý rozsah článku nedovoľuje uviesť najúspešnejší, ale je nutné povedať, že z nich niekoľko jedincov bolo v poslednej dobe dovezené do Českej republiky. Ale, a to je nutné podčiarknuť, žiadna z týchto úspešných veľkých chovateľských staníc nespráva, ani nepredáva Alabame. Tento názov používajú iba podvodníci a pseudochovatelští špekulanti, ktorým je absolútne jedno, čo predávajú, zaujíma ich len za koľko.

Bohužiaľ túto vetu časopis Pes priateľ neotiskl, hoci bola v predlohe a redakcia sa nepýtala, či môže článok krátiť, či redakčne upravovať!

V Moskve pre časopis Pes priateľ Jelena N.Myčko expert FCI-RKF
Preklad: Ivan Síbrt